Scéna.cz 

Nejasný tvar vecí

Medzi produkciami M.U.T., Kafkom, Taborim a inscenáciami Divadla v Dlouhé sa v Komedii 10. května 2003 objavila i premiéra „najhranejšieho súčasného amerického dramatika a filmára mladej generácie“ Neila LaButa, Tvar věcí. Otázky kladené čitateľovi programu Pražského komorného divadla, vyvolávajú predstavu drsnej avantgardnej pitvy možností umeleckého vyjadrenia a možno sa stali i príčinou nezaplneného premiérového hľadiska. „Jsou meze umeleckého vyjádření? Je jiná cesta pod práh našeho vnímání než ta nejpřímější a nejbolestivější?“ Majú tieto otázky svoje odpovede v inscenácii?

Na začiatku sme svedkami anarchistické činu umelkyne a sochárky Evelyn (Vanda Hybnerová), ktorá v galérii prizdobí jeden z exponátov sprejovaným „pérom“ a nazve to manifestom. Popritom stihne zbaliť i zakríknutého security guarda Adama (Jiří Hána) a tým rozbehnúť dej. Dá mu sebavedomie, ukáže mu ako žiť, pod jej rukami sa ľudský materiál tvaruje zvonku i zvnútra. Adam podľahne a stáva sa úplne závislým na svojom tvorcovi. Do toho sa primieša navonok dokonalá dvojica Jenny (Gabriela Míčová) a Phillip (Tomáš Petřík) a o zábavu je postarané. On, elvisovský švihák, trochu tupý a prchký a ona, ideál Cosmopolitanu, emancipovaná slabá osôbka, vyprázdnená a krásna. LaBute tieto štyri postavy privádza do situácií, ktoré sú konfliktné a vypäté, ale hlavne a v prvom rade vtipné. Poučený Shawovým Pygmaliónom a Wildovým Dorianom Grayom sa pokúsil spliesť z filozofie umenia a konverzačného humoru zmysluplnú zmes, schopnú „vypovedať“. Ale, keď nie jeho, tak snaženie režiséra Petra Tyca zastalo niekde na pól ceste. Z Shawa ostal motív bezohľadnej premeny človeka človekom, v tomto prípade, i bez jeho vedomia, ale jeho následky nie sú jasné. Evelyn vypestovala z „blbečka“ Cosmopolitný prototyp. Tvarovala ho láskou ktorá bola len chladnokrvným predstieraním a nakoniec ho prezentovala ako svoju diplomovú prácu na univerzite. Je to umenie alebo obyčajné svinstvo? Z Adama sa stal iný (už hoc aký) človek. Ale otázka jeho zaradenia v spoločnosti, jeho svedomia alebo pocitov vôbec neodznela. Morálka Tvaru věcí je veruže podivná. Najprínosnejšie nakoniec bolo sledovať komediálnu rovinu celého príbehu a to, ako sa v nej vynikajúcim spôsobom pohybovali herci. Dialógy sú konštruované vtipne a dômyselne, čo dodávalo inscenácii potrebný rytmus a spád. Všetky štyri dramatické postavy môžu byť so svojimi nositeľmi navýsosť spokojné. Vnútorné premeny každej z nich boli badateľné a zrozumiteľné, narozdiel od zahmlenej koncepcie celku. Podobne nejasná je i funkcia scény, pozostávajúcej z masívnych lepenkových „tvarov“, ktoré sú počas hry premiestňované podľa kľúča, ktorý sa mi rozlúštiť nepodarilo. Nakoniec je škoda len toho, že okolo Tvaru věcí len ťažko vznikne filozoficko-etická polemika, možná tak v čase Oscara Wilde, a že pravdepodobne ostane „len“ dobrou konverzačkou pre málinko náročnejších divákov.

Neil LaBute Tvar věcí
Réžia Petr Tyc, scéna Tomáš Rusín, kostýmy Andrea Králová, hudba David Vrbík.
Hrajú: Vanda Hybnerová, Gabriela Míčová, Jiří Hána a Tomáš Petřík.
Pražské komorné divadlo v Divadle Komedie - premiéra 10. 5. 2003.