zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Stret troch svetov u Bezručov

Z inscenace Mária Sabína

autor: archiv divadla   

Viliam Klimáček je dramatik, ktorý si ako jediný slovenský dramatik nachádza v poslednom čase cestu na české javiská. Nečudo, veď ona zvláštna poetika, groteskná hyperbola, ktorou zobrazuje našu pokrivenú ponovembrovú súčasnosť je isto atraktívna a má čo povedať. Mária Sabína je z tých hier, podobne ako napríklad Je dobre vycitit, v ktorých umiestňuje svojich v podstate realistických hrdinov do bizarnej situácie, determinovanej tajomným miestom, prostredím. Vrchári, kopaničiari, ľudia žijúci mimo civilizácie a ich osudy, do ktorých sa pripletie niekto „normálny“ sú preňho príležitosťou konfrontácie so skutočnosťou, ktorú každodenne žijeme. To, že ju stavia do nemilosrdného svetla ani netreba zdôrazňovať.

Ak možno hovoriť o nejakom duchu diela, tak súbor sa s ním v tomto prípade rozhodne stretol a celkom logicky si ju vybral do svojho repertoáru (premiéru mal 19.2.2005). Réžia (Petr Mančal a Pavel Cisovský) sa mu dokázala prispôsobiť, nevzpiera sa mu realistickým vyhrávaním scén. Scénografia (Zbyněk Havlín) vytvára na javisku verne obraz opusteného, chátrajúceho sanatória „nad kosodrevinou“, mimo akejkoľvek jurisdikcie okrem tej božej. I samotné stavby sú akosi nedokončené, nedoslovené (z múru steny zostala len časť, v okne už ani nie je sklo, takže sa ním dá voľne prechádzať a pod.) – to všetko samozrejme veľmi presne vyhovuje textu.
V českých, nie však v ostravských, divadlách je vzácne maximálne herecké nasadenie, vzájomná súhra a ono jestvovanie v role po celý čas existencie na javisku. Markéta Haroková a Lucie Žáčková vykreslili titulné postavy ako krehké nežné stvorenia. Mária a Sabína sú vlastne skôr jednou shizofrénnou osobou, koniec-koncov vyjde najavo, že ide o siamské dvojčatá, a tak sa vysvetlí i to, že hoci bol Jacek milenec jednej, otehotnela druhá. Obe bláznivo túžia po naplnení, ergo po chlapovi. Tým je Jacek (Tomáš Dastlík), slovensky hovoriaca postava, inscenátormi poňatá ako jánošíkovská štylizácia. Je to, pravda, Jánošík dnešný, ktorý do Poľska pašuje autodiely, z ktorých postupne skladá autá – absurdnosť situácie, kedy Jacek prechádza pod oknami s pneumatikou je zrejmá. V úlohách Matky a Doktora sa predstavil zohraný tandem Kateřina Krejčí a Norbert Lichý. Matka vystupuje poľsky a je to postava akejsi démonickej bytosti, ktorá premieňa svojich manželov na zvieratá. Tento osud stihne i Doktora, ktorý sa stáva sokolom v rozkošnom Lichého stvárnení. Dôležité ale je stretnutie sa troch slovanských živlov (skúmanie slovanstva je mimochodom Klimáčkovi vlastné), celkom bežné nielen v Tatrách, ale i v Ostrave.
Pôvabná inscenácia dokázala zaplniť uprázdnený priestor v repertoári a verím, že ukončila i tápanie miestnej dramaturgie.

14.3.2005 23:03:59 Rudo Leška | rubrika - Recenze

Časopis 17 - rubriky

Archiv čísel

reklama

Asociace profesionálních divadel České republiky

Články v rubrice - Recenze

Mefisto: bezvýznamná rozhodnutí s kořeny zla

Robert Mikluš (Mefisto)

Činohra Národního divadla Praha se vrací do Státní opery. Pod vedením režiséra Mariána Amslera vstupuje na jev ...celý článek



Časopis 17 - sekce

HUDBA

Ska Wars v Malostranské Besedě

Green Småtroll

Reggae vrací úder. Mezinárodní den Hvězdných válek každoročně připadá na 4. května, letos Prahu ale uchvátí po celý článek

další články...

LITERATURA/UMĚNÍ

Oceněné drama Píseň jmen

Píseň jmen

Píseň jmen
Tim Roth a Clive Owen jako přátelé, do jejichž dětství vstoupila druhá světová válka. Oceněné ka celý článek

další články...