Bezradní Orfeus s Eurydikou
autor: archiv divadla
zvětšit obrázekMožno len privítať, že sa Národné divadlo rozhodlo obohatiť svoj repertoár o predmozartovský titul . Gluck do Stavovského divadla bytostne patrí, je to priestor, ktorý mu svedčí. Navyše by sa dalo očakávať, že vzhľadom k miestu Prahy v Gluckovej tvorbe (pôsobenie v Locatelliho spoločnosti a osobitne premiéra Ezia v Divadle v Kotcích, dodnes v Národnom divadle neuvedenom) bude Gluck častejším hosťom v repertoári. Nie je tomu tak – z jeho asi 50 opier zazneli doposiaľ v Národnom divadle len tri (obe Ifigénie a Orfeus a Eurydika), pritom by si to prinajmenšom taká Armida alebo Alceste rozhodne zaslúžili.
Samotný výber titulu ale netreba haniť. Orfeus a Eurydika je nesporne z kľúčových diel opernej literatúry a v Prahe sa tiež dlho (50 rokov) nehralo (a ak sa hralo, tak nikdy nie v celkom pôvodnej verzii). Dramaturgia siahla po prvotnej viedenskej verzii na talianske libreto, avšak s tou zmenou, že Orfea spieva podľa moderných zvyklostí barytonista. Osobne mi táto verzia viac konvenuje, pôsobí akosi autentickejšie, surovejšie, než efektná a uhladená parížska alternatíva, vždy však záleží na tom, čo ňou chcú inscenátori povedať (napr. Wilsonova inscenácia v Théâtre du Châtelet z roku 1999 logicky vyrastá práve z verzie parížskej). Obávam sa, že pražskí inscenátori sami nevedeli, čo inscenáciou chcú povedať. Z inscenácie je až príliš poznať, že Hartmut Schőrghofer (réžia a scéna) je síce etablovaným scénografom, ale nie režisérom. Vytvoril ohromujúcu a isto nákladnú výpravu, ktorej dominujú schody klesajúce od hornej zadnej časti javiska smerom dopredu k proscéniu. Je to zrejme priamy odkaz k Appiovej scéne Orfea a Eurydiky (režisér Émile Jaques-Dalcroze, Hellerau 1913), od tej doby viac ráz napodobenej. Prečo vlastne nie, ak je to účelné. Problém však spočíva v tom, že režisér si touto stavbou celkom zapratal hrací priestor, hereckú akciu musí organizovať na schodoch a bohužiaľ mu to príliš nejde, napriek nasadeným výkonom zboru (i za týchto okolností prekvapujúco dobre pripravený a podávajúci i profesionálne herecké výkony) a sólistov. Režisérovi sa nedarí vykresliť postavy, vzťahy medzi nimi, ani vyjadriť vlastnú tému. Inscenáciu samotnú potom nezachránia ani scénické efekty v II. a III. dejstve, kedy sa konštrukcia s monumentálnym schodiskom zdvihne, takže odkryje priestor pod ním (t.j. podsvetie), kde na posteli leží Eurydika. Scénograficky impozantné, ale obsah opäť chýba – navyše druhá polovica večera po zbytočnej prestávke vynútenej zložitou prestavbou stráca i divadelný temporytmus. Je škoda, že divadlo nesiahlo po niektorom zo skúsených režisérov nemeckého divadelného priestoru – je ich tam veľa a mohli by sme sa tu od nich mnohému priučiť. Takto nezostáva, než za dobrým operným divadlom cestovať k susedom.
Naštudovanie nijak neočarilo ani hudobnou stránkou veci. Na 2. premére neznel orchester veľmi štýlovo, ani bezchybne. Od dirigenta Jana Lathama-Koeniga by som očakával väčšiu precíznosť. Vyzdvihnúť treba Jiřího Hájka, ktorý na dobrej úrovni a s citom pre Gluckovu hudbu kreoval svojho Orfea, i presnú Mariu Fajtovú ako Eurydiku, ktorú poňala viac ako neznesiteľnú hysterku, akcentujúc tento až civilný aspekt prtíomný v Gluckom podanom mýte.
TIP!
Časopis 18 - rubriky
Časopis 18 - sekce
DIVADLO
VČD uvede derniéru hry Kdo se bojí Beatles
Pardubický soubor před rokem uvedl českou premiéru hry slovenského dramatika Viliama Klimáčka Kdo se bojí Beat celý článek
HUDBA
Zemřel Josef Laufer
Zemřel Josef Laufer (11. 8. 1939* - †20. 4. 2024) po dlouhé nemoci, kdy byl čtyři roky v umělém spánku. celý článek
LITERATURA/UMĚNÍ
Filmové tipy 18. týden
Po strništi bos
Hořká komedie o válečných letech strávených na malém městě. Pražská rodina Součkových se mu celý článek