zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Burleskny Netopier v Brne

Z inscenace Netopyr

autor: Z webu   

Mestské divadlo v Brne sa rozhodlo uviesť Straussovo chef’d ouvre – operetu Netopier. Inscenácia bola zverená Pavlovi Fieberovi, ktorý zvolil pre príbeh mierny posun – dej sa odohráva vo viedenskom hoteli, kam prichádza Eisenstein s manželkou kvôli odvolaniu sa k vyššej inštancii vo svojej kauze. Tento posun síce nemá pevnú oporu v librete, ktoré mu často i protirečí (Eisenstein je totiž vo Viedni doma) a sám o sebe je otázny, režisér s ním ale šikovne narába. Predovšetkým poňal celé dianie ako vopred pripravené Falkeho divadlo (ide vlastne o princíp divadla na divadle), v ktorom všetci majú svoju rolu – advokát Blind, princ Orlofsky, ba aj Frank. Falke pred divákmi po celý čas akoby príbeh režíroval. Prirodzene, že takéto inscenovanie taktiež naráža na text (čo napríklad s 3. dejstvom vo väzení), ponúka ale viacero komických efektov; Falke pred 2. dejstvom napríklad inštruuje hráčov v orchestrisku, predstierajúcich ladenie.

Herci sú vo Fieberovej koncepcii vedení – v klasickom aranžmán – k expresívnemu zveličeniu. Domnievam sa však, že celý réžijný zámer je vedený nedôverou v dielo. Odtiaľ potom prehnane groteskné správanie sa postáv, ktoré ale vo svojom dôsledku často pôsobí skôr trápne (flagrantným príkladom je Erik Pardus ako Frosch). Výhrady možno mať i k prekladu Milešovského a Homolku, ktorý na niekoľkých miestach rytmicky k hudbe nesedí – zrejme by stálo za úvahu hrať Netopiera v origináli (spomeňme brisknú nemeckú kadenciu výstupu advokáta a Eisensteina v 1. dejstve, či Froschovu nezameniteľnú viedenskú nemčinu).
Scéna (Christian Floeren) rešpektuje zadanie a predstavuje viacpodlažný hotel (často sa hrá v dvoch rovinách súčasne). Kostýmy (Andrea Kučerová) tvoria akúsi oslnivejšiu verziu úpadkového biedermaieru.
Spomedzi sólistov pevecky vynikli Yvetta Tannenbergerová (Rosalinda) a Ladislav Mlejnek (Frank), ktorí ako jediní zvládli svoj part bez ťažkostí – s plynulosťou hovoreného slova to je ale horšie. Petr Gazdík (Eisenstein) a Igor Ondříček (Falke) poňali svoje postavy ako muzikálových hrdinov. Do spevu vkladajú nemiestny muzikálový prejav, od ktorého sa nevedia oprostiť, ba mal som dojem, že so spádom predstavenia akoby sa – obaja – nechali uniesť, viac ráz tiež k nepresnej intonácii (okrem drobných chýb treba upozorniť na Gazdíkov o takt skorší nástup v 2. dejstve). Jiří Petrdlík viedol orchester nehomogénne, najmä spočiatku ostro vyčnievali niektoré nástrojové skupiny.
Hoci sa dá kvitovať dobre mienenú snahu a istú originalitu réžie, nemožno akceptovať rezignovanie na kvalitu hudobného naštudovania, ktoré sa najviac podpísalo na nedobrom výsledku.

7.2.2005 23:02:01 Rudo Leška | rubrika - Recenze