Scéna.cz 

Námaha hodná lepšej veci čiže Montezuma

„Montezuma - Velkolepá podívaná, 200 účinkujících, muzikálová hvězda…“, tak a podobne lákali plagáty Národného divadla na svetovú premiéru opery talianského skladateľa Lorenza Ferrera. Nuž, sľubované bolo divadlo priam barokové, námetom i výpravou. Ukázalo sa, že išlo len o reklamný ťah. Táto opera je postmodernou kolážou, ktorá sa nesie v duchu repetitívnej hudby, ale eklekticky si tiež vypožičiava postupy iné (cítiť v nej Verdiho, Pucciniho, Stravinského aď.). Štýlová nejednotnosť nemusí byť k neprospechu, mal som však pocit, že tu dielu nič nepriniesla. Lacno pôsobila aj romantická hudba vo finále – akési zmierlivé odpustenie. Jedným zo zásadných problémov diela sú veľmi hmlisto naznačené postavy a vzťahy medzi nimi. Libreto je priznanou zmesou rôznych literárnych textov. Nie je ale vôbec jasné, pričom nešetrí ani neuskutočniteľnými scénickými poznámkami, dokonca s vysvetlivkami pod čiarou (!). V podstate prostý (a to ešte nedotiahnutý) nápad je napísať každú postavu v „jej“ jazyku (staroaztéčtina, španielčina). Ani veľmi dobré pevecké výkony, ani hudba tu chýbajúci text a réžiu nenahradili. Cortés je, na rozdiel od bežnej predstavy, vykreslený ako pravý kresťan, vonkoncom nie hamižný. Za všetko bezprávie tu môže Alvarado, jeho dôstojník. V skutočnosti najdôležitejšou postavou je Doña Marina, historická postava – Cortésova tlmočníčka, prostredníčka medzi dvoma odlišnými svetmi. Jej part je vlastne z celkom iného žánru, z muzikálu. Jej anglický (prečo?) text ale pôsobí (nechtiac?), spolu so sladkým podkresom, ako melodráma (vo výstupoch „Moje jméno ničím není.“ alebo „Teď znám jej, mně zdál se správný muž...“). Radka Fišarová ju spieva s mikroportom, čo je, myslím si, za hranicou únosnosti. Ťažko si potom vychutnať jej krásny hlas. V inscenácii neveľmi náročným partom vyhoveli všetci – veľkolepý Ivan Kusnjer (Cortés), majestátny Jozef Kundlák (Montezuma), Jiří Kalendovský (Olmedo) i Jaroslav Březina (Alvarado).

Je len dobré, že sa réžia (Nicholas Muni) vzdáva scénického realizmu, ale bohužiaľ vôbec nezjasňuje fabulu, práve naopak. Pokúša sa nahradiť chýbajúce výtvarnom. Kreuje pôsobivé wilsonovské obrazy, ale nezvláda udržať štylizáciu. Narúšajú ju menej koncentrovaní herci, ale i javiskové dianie – na scéne s minimom rekvizít charakterizovanej najmä svetlom sa zrazu naturalisticky vytrháva srdce obetovaného človeka. Šikovne vymyslená sústava čiernych panelov (výprava – Stefan Rieckhoff), ktoré rôznym usporiadaním nekonečne variujú priestor, je využitá len v prvom dejstve. Celkom nečitateľné boli niektoré motívy ako neustála prítomnosť neznámeho malého dieťaťa. Z inscenácie sa nedalo vôbec pochopiť ani to, že dianie je Marininým snom. Škoda, že vyvinuté úsilie sólistov i dirigenta vyšlo nazmar. Zrejme by Národné divadlo malo v honbe za svetovými premiérami zvoľniť a zo svetovej literatúry vyberať preverenejšie diela.