Scéna.cz 

Obhliadnutie za karlinskymi Producentami

Je chvályhodné, že sa Hudobné divadlo Karlín rozhodlo siahnuť po broadwayskom hite (pravda, nie úplne čerstvom – premiéru mal roku 2001) a spestriť chudobnú ponuku pražského hudobného divadla o kúsok svetového muzikálu. Producenti sú však zvláštny muzikál. Je to vlastne retro adaptácia filmu z roku 1968 okorenená explicitnejšou vulgaritou. Hudby a tanca je v ňom pritom poskromne, takže sa väčšmi ponáša na činohru so spevmi. Samotný sujet je ešte k tomu pomerne obskúrny – producent Bialystock a úradníček Bloom sa rozhodnú vyprodukovať prepadák, aby si mohli ponechať peniaze investorov. Podvod sa nevydarí, lebo „neo-nacistický“ (sic) prepadák „Hitler je úsvit“ (Springtime for Hitler) je napriek všetkej snahe hitom. Bohužiaľ, celá tá história pôsobí ako trápny vtip, ktorý uvádza do rozpakov. Myšlienka muzikálu o Hitlerovi je totiž málo smiešna (možno nie pre amerického diváka, ťažko povedať) a o jej realizácii formou divadla na divadle to platí stonásobne (z pochodujúcich hajlujúcich vojakov človeku nie je do smiechu). K tomu sa druží všedná choreografia (Susan Stromanová) a nenápaditá eklektická hudba (Mel Brooks) rozvíjajúca štyridsať rokov starú filmovú hudbu. Celý muzikál nakoniec drží pokope zopár dobrých gagov prekladaných hrubozrnnou, otrepanou a prvoplánovou komikou ťažiacou zo stereotypných sociálnych vzorcov (vnadná švédska blondína „vtipne“ komoliaca jazyk, afektovaní piskľaví homosexuáli, prípadne tiež so zvýrazneným falom atď.). Absencia hlbších myšlienok by sa pritom dala odpustiť, pokiaľ by vtip bol aspoň trochu dôvtipným, čo veru prípad Producentov nie je.

Do akej miery teda ide o titul prínosný a či by sa nenašiel žiaden lepší je otázne. Smutné je, že v Karlíne akoby sa uspokojili práve a len s titulom (navyše v nedobrom preklade Adama Nováka) a dokázali z neho vyrobiť katastrofu o akej sa Bialystockovi s Bloomom ani nesnívalo. A to napriek tomu, že podľa všetkého ide o licencovanú inscenáciu, ktorá sa drží broadwayskej koncepcie Susan Stromanovej (pokiaľ možno usudzovať z filmovej verzie broadwayskej inscenácie tejto režisérky z roku 2005, pretože program túto informáciu, ako sa v tunajšom kraji stalo nepekným zvykom, zamlčuje).

Kto Producentov inscenuje, musí rozlúsknuť ťažký oriešok – „Hitler je úsvit“ musí byť realizovaný ako divadlo na divadle tak, aby bolo jasné, že ide o snahu producentov o prepadák, ale zároveň by mal vyznieť ako podarená satira, pretože sa z neho má stať miesto prepadáku hit. Nepodarilo sa to celkom ani vo filmovej verzii (2005), už vôbec však nie v pražskej inscenácii – pre ňu je navyše príznačné, že neohrabaná poetika „prepadákového“ muzikálu Hitler je úsvit a poetika samotných Producentov sú absolútne totožné a rovnako trápne, totiž rovnako neprofesionálne. Režisér Antonín Procházka nemusel tvoriť vlastnú koncepciu, ale mal dbať o správne načasovaný temporytmus a gagy, v čom celkom zlyhal. Inscenácia je rozvláčna a nudná, situáciám chýba logika a vtip sa nepodaril ani jeden (pokiaľ možno usudzovať z predstavenia navštíveného 6. 6. 2008). Na dôvažok, interpretom nie je pri speve vôbec rozumieť, čiastočne i kvôli technicky nevhodnej realizácii ozvučenia. To uberá i jednej z mála predností – živej hudbe, ktorá je v muzikálovom divadle stále nezastupiteľná, akokoľvek je vedenie Kryštofa Mareka veľmi ledabolé a kvalita orchestru neveľká.

Herecká dispozícia je pri tom pre úspešnú realizáciu každého muzikálu kľúčová. Najväčším problémom väčšiny interpretov sú činoherné výstupy, ktoré pôsobia ako násilné vsuvky amatérskych hercov. Celému ansámblu tiež akoby chýbala energia a plné odovzdanie sa veci (pritom je každé naznačovanie v hľadisku veľmi vidieť – keď sa napr. pije z prázdnych pohárov, každá facka či kopanec sa zahrá bez dotyku spoluhráča atď.). Platí to bez výhrady najmä o Petrovi Štěpánkovi (Max Bialystock), ktorému robí problémy i vyššie položený spevácky part. Jan Urban zase nemá pre Leo Blooma dostatok energie ani schopnosti naznačiť potrebnú premenu postavy od zakríknutého úradníka po bohémskeho producenta. Marika Procházková (Ulla) je na javisku skôr za seba než za postavu, pričom pri speve násilne forsíruje. Lumír Olšovský (Roger de Bris) a Mojmír Maděrič (Carmen Ghia) sú žiaľ nútení do hlúpej karikatúry, takže na žiadnu subtílnejšiu prácu nemajú priestor. Plnokrvnejšiu hereckú kreáciu napokon vytvoril paradoxne len režisér v postave Liebkinda. Skrátka, keď sa v Producentoch hovorí o najhoršom kuse na svete, človek sa nemusí ubrániť dojmu, že sa to týka navštívenej inscenácie.