Scéna.cz 

Pountneyho Pašije udalosťou sezóny?

Vďaka úsiliu muzikológa Aleša Březinu sme mohli byť svedkami českej premiéry diela prakticky strateného. Grécke pašije Bohuslava Martinů sú totiž v ich pôvodnej, tzv. londýnskej podobe celkom svojbytnou operu. Nezaprie svoje kvality, ktoré sú ak nie väčšie, nuž teda prinajmenšom porovnateľné s bežne známou verziou zürišskou.
Inscenácia Národného divadla v Brne bola pripravená v koprodukcii s festivalom v Bregenzi, a s Kráľovskou operou Covent Garden. David Pountney zvolil veľmi jasný postup; presne vypočítaná réžia, kde všetko do seba zapadá, kde sú perfektne vybudované postavy, kde nič nie je povedané zbytočne. Stefanos Lazaridis na javisku vytvára pôsobivý obraz pôsobiaci značne rustikálne. Na drevenej konštrukcii je postavených niekoľko poschodí, ktoré umožňujú paralelne rozvíjať viacero rovín textu. Každé prostredie je zastúpené rekvizitou ako pars pro toto (čalúnená stolička, skala, holičské kreslo etc.). Scéne dominuje ústredná plošina, akási kazateľnica, z ktorej prehovára centrálna postava toho ktorého obrazu (často Grigoris, či Manolios). Nad ňou sa týčia monumentálne zvony plniace i opravdivú dramatickú funkciu (predpísanú už autorom). Pred oponou je vpravo po celý čas na očiach slamenné lôžko Manoliovo a kontrastne vľavo krčmový stôl. Kostýmy (Marie-Jeanne Lecca) dotvárajú kolorit gréckeho vidieka.

Hviezdou je Willard W. White s jeho krásnym hlbokým basom veľkého rozsahu. Do svojej roly dáva nesmiernu energiu – jeho Fotis je plný stareckej múdrosti, zároveň sa ale vie vzopieť so všetkou silou voči bezpráviu a pripomína tak Mojžiša. Kontruje Peter Sidhom (Grigoris) – bas síce slabší, ale tvarovateľný tak, že ním je vytvorená hrozivá podoba nemilosrdného kňaza – keď priškrtí dych a ľstivo, ale panovačne hovorí, dokáže byť až diabolský. Matthew Elton Thomas vynikol najmä plastickou kresbou titulnej postavy. Správne pochopil Manolia ako citlivého introverta a nešiel ľahkou cestou patetickej deklamácie. Postave pridal čaro i jeho nízko posadený lyrický tenor. Sekunduje mu Hubert Francis ako Yannakos, ktorému sa podarilo dôveryhodne zobraziť vývin postavy. U Marie McLaughlinovej (Katerina) som mal pocit, že prevažuje snaha o spevácku virtuozitu na úkor psychologickej drobnokresby. Rovnako jej občas ušiel nejaký ten herecký „operizmus“. Jej postava tak popri ostatných vyznievala chladnejšie. Hubert Francis volí expresívne gestá a predstavuje Panaita-Judáša ako rozorvaného extroverta. Nemožno opomenúť ani Richarda Nováka (Starý muž), ktorý na malej ploche citlivo vytvára obraz utrápeného muža, ktorého poslednou službou obci je jeho vlastná smrť.
Hudobné naštudovanie sa vyznačovalo presnosťou a švihom. Orchester bol privedený Christianom v. Gehren k veľmi dobrému výsledku. Monumentálne znel brnenský zbor, ktorému by sa dala nanajvýš vytknúť nepresnosť v pohybových akciách. Je nesporné, že inscenáciu v tejto sezóne ťažko niečo predčí.